Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov

27.03.2014 20:02

Dochádza k obratu moci.

Detský psychiater Michael Winterhoff bije vo svojej knihe na poplach: „Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov.“ Rozpráva sa Bettina Weber.

 

Bettina Weber: Pri nedávnej návšteve to prebiehalo nasledovne: Deti dominovali, rozhovor nebol možný a rodičia sa k nim nesprávali primerane, aportovali im hračky podľa  želania. Človeku napadalo: „Tu niečo nesedí.“ Je tak?
Áno, zdravý ľudský rozum tu človeka neklame. Avšak, stratí sa človeku, keď tak, ako takmer všetci rodičia, skĺzne do symbiózy, to znamená, že dieťa je súčasťou rodičov tak, ako nejaká časť tela, napr. ruka. Keď vás svrbí ruka, musíte si ju poškriabať, keď vás bolí, musíte si ju chytiť. Rodičia v symbióze nedokážu zniesť napätia, preto čítajú svojim deťom z očí každé prianie.

bg2BW: Tým však, ako sa zdá, nerobia svojim deťom láskavosť. Následky tejto symbiózy, ktoré popisujete v knihe, sú fatálne.
To skutočne sú. Deti takýchto rodičov sú brzdené vo svojom vývoji, ich emocionálna a sociálna psyché sa nebuduje. Pričom práve ona je predpokladom pre to, aby ľudia navzájom jasne vychádzali. Namiesto toho sa stáva masovým fenoménom vývojový deficit: Žiaci základných škôl a mladiství, ktorí prichádzajú do mojej praxe, majú pohľad na svet na úrovni 16 mesačného dieťaťa.

BW: Ako sa to prejavuje?
Nemajú žiadnu toleranciu frustrácie, žiadne vedomie o nesprávnosti, empatiu. Alebo sa neustále vnímajú ako obeť. A predovšetkým si myslia, že sa všetko bude točiť okolo nich a utíšenia ich potrieb.

BW: Píšete, že to je dôvod, prečo tak mnoho detí má poruchy učenia.
Presne tak, ešte nedávno boli deti, ktoré prichádzali do prvej triedy, zrelé pre školu. Dokázali obsedieť štyri hodiny na stoličke, počúvať a akceptovať to, čo povedala učiteľka. Dnes žijú v momentálnom dianí, orientované na vlastné chúťky a vyhýbajúce sa akejkoľvek námahe. Ako by mali byť schopné nasledovať učebnú látku, keď sa nikdy nenaučili ticho sedieť, počúvať, alebo robiť niečo, na čo nemajú žiadnu chuť? Ich vývojový deficit znemožňuje, aby rozvinuli vlastnú inteligenciu.

BW: Je to naozaj také zlé? Nie je každá nasledujúca generácia pokladaná za beznádejný prípad?
Je to naozaj také zlé, verte mi. Pracujem 28 rokov ako psychiater pre deti a mládež. To, čo vidím denne v mojej praxi od roku 1995, to predtým nebývalo: v roku 1995 sme mali dve nápadné, problémové deti na triedu, dnes sú to dve, ktoré nie sú nápadné. To je viac, než znepokojujúce.

BW: Čo sa stalo v roku 1995?
Žiadne zvláštne udalosti, len spoločenské zmeny a technický pokrok. S Windows 95 napríklad vpadol počítač takmer do každej domácnosti. To zmenilo všetko. Nikdy by sme si nevedeli predstaviť, aká veľká bude táto zmena. Týmito zmenami došlo k preťaženiu mnohých dospelých. Už nevedia, čo by v živote chceli, nie sú v stave vnímať radosť, alebo spokojnosť. Ako rodičia si potom privlastňujú radosť a spokojnosť svojich detí. Myslia, cítia a vnímajú skrze svoje dieťa.

BW: Predtým predsa boli rodičia tiež pod tlakom, napríklad finančným.
Ale predtým sme mali spoločnosť, ktorá ponúkala jasnú orientáciu. Dnes sa všetko stalo neistým. V dôsledku toho má dospelý potrebu po uznaní, istote. Keď mu to viac spoločnosť nedokáže dať, je veľké nebezpečenstvo, že to čo mu chýba, si vyrovná cez dieťa. Rodičia chcú pre svoje deti, v dobrej viere, len to najlepšie, pričom sa starajú bez prestávky o detské potreby – to sú nevedomé kompenzácie. To platí takmer pre všetkých, ktorí majú do činenia s dieťaťom, aj pre učiteľov a starých rodičov: chcú byť deťmi bezpodmienečne milovaní, to vedie k obratu moci. Dospelí sú núdzni a potrebujú dieťa, aby im túto núdzu utíšilo.

BW: Čo by teda deti potrebovali?
Dospelých, ktorí spočívajú v sebe. To sa prenáša na dieťa a naopak. Ľudí, ktorí dokážu spočinúť v sebe, je dnes možné spočítať na prstoch jednej ruky. Takmer všetci sú v trvalom strese. To je jedna vec.

BW: A tá druhá?
Že človek prestane zamieňať samostatnosť za sebaúčelnosť – to je vôbec to najväčšie nedorozumenie! Deti dnes nerastú k samostatnosti, ale k sebaúčelnosti, a to je povážlivé. Príklad: Pracujem celý deň samostatne, ale napriek tomu som zameraný na účel mimo mňa: ráno prostredníctvom svojej rodiny, potom prostredníctvom svojej praxe, večer opäť prostredníctvom rodiny. Ak sa dieťa nenaučí, že je zamerané na účel mimo seba, že sa musí vpraviť do niečoho alebo nejakej situácie, s ktorou sa stretáva, potom nebude jasne vychádzať s druhými ľuďmi. V Rakúsku majú byť v materských škôlkach s plnou vážnosťou zriadené kaviarne: to sa zdôvodňuje ako podpora individuality, keďže každé dieťa je hladné a smädné v inom čase. Absurdné!

BW: Nejde o to, že pojmy ako autorita a hierarchia sú dnes vnímané negatívne?
Prirodzene, problém je, že sa všetci vidia v dieťati. A k tomu majú mylnú predstavu, že musia dieťaťu, ako by to bol rovnocenný partner, len dostatočne dlho všetko vysvetľovať a potom už bude konečne spolupracovať. Ale to nefunguje, pretože tým človek požaduje od dieťaťa vlastnosti dospelého človeka. A práve tie, z pohľadu vývinovej psychológie, dieťa vôbec mať nemôže .

BW: Ako majú deti, ktoré vyrastali vo viere, že sa svet točí okolo nich, existovať vo svete, ktorý na nich nečaká?
Presne o to ide! Stávajú sa neschopnými života, neschopnými vzťahov, aj ako dospelí zostávajú sedieť mamičke a ockovi na lone. Už dnes nenachádzajú firmy pre určité vzdelania takmer žiadnych mladých, keďže tí sa nikdy nenaučili zaťať zuby a vyjsť s autoritou alebo kritikou. Tomu musíme nevyhnutne poskytnúť protiváhu. Ak to neurobíme, zaplatíme za to ako spoločnosť veľmi draho.

BW: Čo môžu rodičia urobiť, aby zachránili to, čo sa ešte zachrániť dá?
Rozpustiť tento symbiotický vzťah. Tým, že sa upokoja, že budú pár hodín len sami so sebou, bez zábavy, bez mobilného telefónu. Mnohí dospelí niečo také už vôbec nedokážu zniesť. A tým, že nebudú reflexívne reagovať na každé prianie dieťaťa, ale že sa stiahnu: najprv vnútorne narátajú do štyroch. Takto sa dieťa učí, že medzi ľuďmi a predmetmi je rozdiel: človek totiž nereaguje na stlačenie gombíka. To je spočiatku ťažké, ale funguje to.

(Interview s Michaelom Winterhoffom v rubrike „Život“ časopisu Tages Anseiger robila Bettina Weber, prekl. Slavomír Lichvár) http://www.tagesanzeiger.ch/leben/gesellschaft/Es-kommt-zur-Machtumkehr/story/18911109

Michael Winterhoff (58):  Má vlastnú prax v Bonne. U svojich pacientov vo veľkej miere konštatuje emočný a sociálny vývojový deficit, konkrétne, že zotrvávajú na úrovni 16 mesačného dieťaťa. Vinu na tom podľa neho má symbióza rodičov a dieťaťa – úslužnou láskou nerobia svojim deťom láskavosť. Už v roku 2008 vyvolal svojou knihou „Prečo sa z našich detí stávajú tyrani?“ veľkú diskusiu o výchove. Odvtedy sa situácia podľa lekára ďalej zostruje. http://www.michael-winterhoff.com/

*

Prevzaté z http://www.waldorf.sk/?p=643